Presná poučka je, dovolím si citovať : "Klon = novovzniknutý organizmus z nepohlavného rozmnožovania; tvoria ho genotypovo rovnaké bunky alebo organizmy, ktoré vznikli z jednej rodičovskej bunky." Bla bla bla. Pre mňa iba prázdne slová.
Hneď sa mi v hlave začali vynárať predstavy, ako vystrihnuté zo sci-fi: Zobudím sa, neviem kde som. Do očí mi udiera biele svetlo.Ležím na kovovom stole, všade iba kovový lesk, sem-tam sklo, samé chemické banky, pipety, birety, skúmavky, niekoľko prístrojov a nástrojov, ktoré vyzerajú záhadne a drsne, neviem však na čo slúžia. Nikde nikoho, žiadna osoba.Iba ďalšia kovová posteľ (alebo je to skôr stôl ?!) a na nej ... JA ! Zľaknem sa a padám z toho stola (či čo to je). Po chvíli naberám odvahu a priblížujem sa. Vidím svoje druhé ja do detailov, leží predo mnou, vidím každú jamku, každé materské znamienko, každú jazvu, ktorú si následne nahmatávam na vlastnom tele.Je tam. V zápätí vchádzajú lekári alebo vedci a gratulujú mi. Zákrok sa podaril. Je to on. Váš ... KLON.Pýtam sa ,ako... ? Reku, pár chromozómov vašej DNA a je to tu. Pýtam sa : Čo ja teraz s ním ? Oni že : -Ste jeho rodič. Nechápavo pozerám.Odchádzajú...
O pár dní už spolu veselo vykračujeme von z nemocnice. Síce si nepamätám posledné 2 mesiace môjho živote,ale tak veľa sa snáď nezmenilo.
Doma nachádzam partičné využitie tohto môjho brata (alebo dieťaťa ?!). Robí špinavú robotu, chodí do školy v ťažké dni, učí sa, doma pomáha, mne posluhuje a ešte veľa vecí, bez ktorých sa ja zaobídem (rozumej: tie,ktoré som lenivý robiť). Ja sa vyvaľujem doma, síce s miernym pocitom viny, ale oddýchnutý a s množstvom času.
Po istom čase sa však začnam nudiť. A leniviem. Ľudia mi skladajú pocty aký som usilovný,milý a všetko nezaslúžene. Začínam žiarliť. Dostávam depresie. Vrcholom je, že môj klon si našiel v mojom mene priateľku.Práve moju vyvolenú (prečo sa čudujem, že máme rovnaký vkus ?) ,ona si myslí, že chodí so mnou,ale chodí s ním a on nie je ja a.... v zmätku utekám z domu a neviem čo s tým....
Tak asi v tejto pasáži si uvedomujem, že sedím doma, je jedenásť večer a ja nemám dopísanú biolu. A že sa nič z toho nestalo. To som rád. Už rozumiem prečo sú niektorí ľudia proti klonovaniu. Oddnes už aj ja som. Veď kto by chcel byť vytlačený zo života svojím vlastným ja ?!
Toto všetko mi napadlo pri písaní nudných poznámok z biológie. Kto by bol povedal...